Máma se svezla na židli a nepřestávala na mne civět s otevřenou pusou.

„Dozvedela som sa to až po smrti. Karolovej,“ ušklíbla jsem se.

Začlo mě to podivným způsobem bavit.

„Takže pán Tomáš, s ktorým som krátko hovorila po pohrebe, zdedí všetok Karolov majetok,“ pokračovala jsem. „A tým sa dostávame k mojej skvelej sestričke, ktorú napadlo, že by bolo oveľa lepšie, keby polovicu zdedila Magdalenka... že veď technický problém to neni, aj tak má Karola v rodnom liste, stačí nikde neukázať jeho prehlásenie...“

Nestihla jsem dopovědět, maminka vyskočila ze židle.

„Čo si jej na to povedala preboha??“

„No, po krátkom zvážení situácie som ju s tým vyhodila... čo iné.“

„Tak to si dobre urobila, Pavluška. To by bolo nemorálne.“

Čekala jsem, jestli se dočkám nějaké kritiky Petry, a dokonce si uvědomovala, jak je moje počínání dětinské.

 Ale maminka řekla:

„Možno som ti nevravela dosť často, aká som na teba bola pyšná. Také úspešné dieťa mal málokto.

Mrzí ma, že tvoje manželstvo dopadlo, ako dopadlo, ale nemienim ti to vyčítať.

Zdá sa že ten Karol naozaj nebol až taký úžasný, ako to vyzeralo. Ale som rada, že si nepredala vlastné dieťa, alebo ako to povedať.

Budeme si s otcom musieť pohovoriť s Petrou, ako ju niečo také podlé mohlo napadnúť.“

„Ach keby si vedela... ale nechcem, aby ste to s ňou riešili. Nechcem, aby vedela, že som to na ňu práskla. Že som sa bola sťažovať. Už tak je na mňa naštvaná dosť.“

„No ja neviem, či vydržím nič jej nepovedať, až s ňou budem hovoriť. To ti naozaj nemôžem sľúbiť.“

Koukla jsem na ní asi drobet zoufale.

„Nemôžem ti nejako pomôcť, Pavluška? Čo keby sme si vyrazili na nákupy, ako za starých čias... mám pocit, že by sa ti zišiel nový kabát.“