Blip blip... ozval se mobil.

Hm, SMS od Petry: Zajtra doobeda sa stavim, musime nieco prebrat.

No OK. To jsem zvědavá, jakou přírodní katastrofu s sebou sestřička přinese tentokrát.

Dovalila se jak velká voda, jako vždycky. A s ní oblak nějakého parfému... od jisté doby se neorientuji v nových vůních světových značek.

„Ahoj Pavluša, ako sa máte?“

„Primerane... čo ťa privádza, vysyp to radšej rovno, prosím ťa.“

„No vieš, Karolov syn trvá na tom, že mám čo najskôr vypadnúť z baráku. Vôbec sa s ním nedá hovoriť...“ převrátila oči.

„Chceš povedať že sa nechce nechať „presvedčovať“ tvojimi vnadami, že?“

„No veď hovorím, vôbec s ním neni reč. A to mu tam zatiaľ nepatrí ani kávová lyžička! Už sa vidí ako univerzálny dedič. On si predstavuje, že odtiaľ odídem s holým zadkom, lenže to ja vôbec nemám chuť. Hovorím mu, či si nemyslí, že ako partnerka, obyvateľka toho domu mám na niečo nárok, vieš, nemyslím právne, ja viem, že právne nemám nárok na nič, ani som tam nebola prihlásená, ale hovorím mu: Ľudsky, pán Tomáš, nemyslíte si, že ľudsky je nespravodlivé vyhodiť ma na ulicu?“

„Ty si fakt neuveriteľná. A čo ti na to ľudsky povedal?“

„Že sa nehodlá o nič deliť s ženskou ako som ja! No chápeš to?“

„Hm... aj hej človeče,“ koukla jsem na ni.

„Počúvaj, nebuďme hlúpe. Nie je žiadny dôvod, aby chlapec zhrabol úplne všetko po tvojom manželovi. Veď si ani netušila, že existuje!“

„Počkaj, počkaj. Keď som od Karola odchádzala ja, išla som hrdo s igelitkou, a mám svoju česť, keď som raz povedala, že nič nechcem, tak nič nechcem. Jeho dediči ma nezaujímajú, aj keby ich mal desať.“