ONA    

     Nikdy som nemala rada Veľkú noc. U nás na Slovensku sa polievalo, to by ešte nebolo najhoršie, že sa človek (teda človek ženského pohlavia) musel niekoľkokrát za dopoludnie prezliecť a sušiť, ale za môjho detstva sa už pôvodný zvyk - aspoň v mestách - zvrhol na symbolické kropenie voňavkou. A nebolo nič príjemné nechať sa polievať rôznymi lacnými socialistickými smradmi, jedným cez druhý, až do úplného, ako hovorí klasik. Hlavne kolínska Živé kvety boli populárne u rôznych pripitých známych, čo si považovali za povinnosť dostáť „tradíciam".

     Lenže s Jirkom je proste všetko iné. I z najväčšej banality vie urobiť niečo... fajn. Má na to talent. S takým človekom sa musí krásne žiť.

Vŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn... vŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ...

„Ahoj Pavluška, ako sa mi máš?

„Ahoj mami... " Mala by som jej to povedať. Lenže ako sa také veci hovoria matkám? Do telefónu?

„Vieš, musím ti niečo povedať..."

„Čo sa stalo?" Moja matka má vycibrený šiesty zmysel a okamžite vycítila, že ide o niečo dôležité.

Zhlboka som sa nadýchla. „Odišla som od Horkého." Tak a je to vonku. Mama zalapala po dychu - doslova.

„Ako odišla? To nemyslíš vážne... Kam odišla preboha??"

„K jednomu skvelému chlapovi, ktorý ma zachránil. Ktorý mi pripomenul, kto som. Ktorý mi ponúkol všetko to, čo som tak moc postrádala... už hrozne dlho. Ktorý ma miluje... a ktorého milujem."

Na druhej strane bolo ticho.

„Prečo si mi preboha nič nepovedala? Tušila som, že máš problémy, ale nikdy si sa nechcela zverovať... možno sa to dalo nejako zachrániť..."

Znela sklamane.

„Nedalo sa to zachrániť mami. Ja ti to niekedy podrobne vysvetlím, ale teraz musím utekať na univerzitu. Uchádzam sa o miesto totiž. Papa."