ONA

     Zasunula som kľúč do zámku a treba priznať, že bola vo mne malá dušička, i keď Jirka mi stál za chrbtom. Všade ticho. Vyzerá to, že vzduch je čistý. Utekala som do pracovne, mobil bol našťastie tam, kde som ho nechala. Tri neprijaté hovory, jedna smska. Aha... no, to sa dalo čakať. Lenže ja už ozaj nemám chuť sa s ním vybavovať.

     Vybrala som zo šatníka najväčší kufor a začala do neho hádzať najdôležitejšie veci. Keby nebolo také divné počasie, jeden deň skoro sneh, ďalší deň dvadsať stupňov... mám si brať čižmy a kabát, alebo radšej uz skôr ľahké veci? Hlavne rýchlo.

     A nezabudnúť preboha na notebook. A napájanie. A dobíjačku k mobilu.

„Jirko, prosím ťa, skoč do kúpeľne, a zhrň všetko, čo uvidís na poličke nad umyvadlom. A tú toaletnú taštičku ružovú prosím ťa prines."

Rodný list.

„Ten elektrický zubní kartáček taky?"

„Ježiš nie, ten tam nechaj. Ale župan prosím ťa. Ten menší!"

Sobášny list.

Pár najobľúbenejších CD-čiek a knižiek z nočného stolíka. Môj fotoalbum z detstva.

     Vedela som, čo robím, a prečo, ale aj tak som sa cítila ako v tranze. Toto predsa nemôže byť výjav z môjho vlastného života. S každou ďalšou vecou, hodenou do kufra, som sa cítila horšie. Rýchlo preč, lebo si to nakoniec ešte rozmyslím...

      Vtom buchli dvere a vo dverách sa zjavil môj manžel. Vyzeral zle, i keď nebol domlátený ako Jirka. Uvidel ma stáť nad kufrom, ktorý už bol skoro plný.

„Čili ty sis to nerozmyslela."

„Nie."

      V tej chvíli sa ozvalo z kúpeľne: „Chceš taky ty věci na okně? Ty krémy nebo co to je?" Manžel na mňa vrhol vražedný pohľad, zvrtol sa na päte a vyrazil smerom k Jirkovi. Bola som presvedčená, že ho ide zabiť. „Jirko!!! Pozor!!!" zvrieskla som.

     Dvere do kúpeľne sa za nimi zatvorili. S napätím som počúvala, čo sa bude diať. Ale bolo ticho. Nevedela som, čo mám robiť. Sa tam zabijú, alebo čo. Keby som fajčila, viem si predstaviť, že teraz by na to bola pravá chvíľa.