O malých mačiatkach, položených za bieleho dňa na námestie v našom meste, som už na Kudlanke písala. Teraz Vám chcem opísať, ako sme ich vypiplali... nie, nebude to odborná prednáška o výžive mačiatok, ani o správnom masírovaní malých brušiek, i keď, vlastne aj o tom, no aj o inom...

     Tí, čo sa starali o 150 g vážiace mačiatka vedia, že starostlivosť o ne nie je nezvladnuteľná, no náročná na čas. Potrebujú pravidelne a často papať, keď máte zamestnanie, je to problém. Taký, aký sme mali aj my. Ja  a Soňa  pracujeme v zamestnaní, kde by nám malé ukričané mačiatka nikto netoleroval....o nikom,kto by nás zastúpil, ani chýru ani slychu.

     Keď som malé držala v náručí, rozmýšľala som, čo s nimi... napadlo ma, že sa pôjdem spýtať do rodiny, kde prišla jedna mačička porodiť svoje mačiatka, ktorým sme našli domov vediac, že to nie je bohviečo, no ich mamina tam ostala, akurát som ju objednávala na sterilizáciu.

     Mačička Murka sa tam cíti dobre,majitelia domu si ju obľúbili a mohla ostať u nich. Nie je to tam ideálne, no za pokus to stálo. Stará pani a jej syn kupodivu súhlasili, že ak ich Murka prijme, nie je problém s mačiatkami.

       No Murka sa k nim veľmi nemala, malé vrešťali od hladu, vyčerpania. Bola som už mierne hysterická, zaváňalo to veľkým neúspechom. No Soňa dostala nápad! Na rovinu sa spýtala mladého pána, či nám s nimi pomôže...že bez našej a jeho pomoci malé neprežijú, že budeme pomáhať ako vieme, len nech ostanú u neho, v blízkosti Murky. My sme ho normálne zlomili! Či skôr ukecali?